jillian

Jillian Túlam sa sama tmou. Mraky zakryli mesiac. Takmer už nevidím na cestu, no idem ďalej. Slabé svetlo pouličných lámp aspoň na chvíľu pretína temnotu noci na ulici, po ktorej kráčam. V tichu sa ozývajú len moje kroky a zrýchlený dych. Čím ďalej idem, tým viac ma opúšťajú sily. Už nevládzem takto ďalej exitovať. Nevládzem niesť pocity druhých. Ich bolesť, ich žiaľ, ich nenávisť... V hlave mi víria moje i cudzie spomienky. Cudzie sú zlé, no moje ešte horšie. Pred mojimi očami sa mi mihajú obrazy. Spomienky. Prenasledujú ma už dlho. Až príliš dlho. Vždy som ich potláčala. Vždy som sa tvárila akoby sa nič nedialo, ale pritom sa dialo všetko. Keby som tak len mohla vrátiť čas späť. Ale to nejde. Hoci by som za to dala všetko. Kedysi... Krásny výraz-kedysi. A v mojom prípade až príliš výstižný. Kedysi som bola iba obyčajný človek. Celkom nepatrné zrnko piesku na púšti, jedna kvapka vody v oceáne. Žila som si svoj život. Nebol pekný. Nebol ani ľahký. Ale bol môj. A bol úplne obyčajný. Lenže potom... Potom sa to objavilo. Spočiatku to všetko vyzeralo ako sled obyčajných náhod. Avšak neboli to len náhody. Boli to prvé náznaky mojej sily. Najprv som bola prekvapená, potom šťastná. Bola som so sebou a svojou novou schopnosťou úplne spokojná, keď som mohla niekoho šokovať, či potešiť. Dar empatie bol pre mňa ako sen. Lenže časom sa ten sen zmenil na nočnú moru. Čím staršia som totižto bola, tým bola schopnosť empatie väčšia. Nešlo tu však len o roky, ale o mesiace, dni, hodiny. Namiesto trochy pocitov a pár nejasných myšlienok, som sa dostávala až do najskrytejších zákutí ľudskej mysle. I ten najmenší výkyv nálady som ihneď pocítila. Chvíľu som to znášala v pokoji. No potom sa to začalo kopiť. Už som nebola schopná rozoznať ako sa cítim ja. Cítila som sa iba tak, ako sa cítili ľudia okolo mňa. Ľudia však nemajú naraz rovnaké pocity. A tak som sa zmietala medzi bolesťou a šťastím, minulosťou a prítomnosťou, dobrom a zlom... Pokúšala som sa to nejako dostať pod kontrolu, lenže nešlo to. Akokoľvek som sa snažila, vždy sa mi to vymklo spod kontroly. A tak som sa teda pokúšala aspoň nejako izolovať moju myseľ a pocity od myslí a pocitov druhých. Chvíľku sa mi to aj darilo. Dokázala som potláčať ich na okraj svojej mysle. Ale ani toto riešenie mi nevydržalo dlho. Pocity a myšlienky sa hromadili tak dlho, až sa bariéra medzi nimi a mnou rozpadla akoby bola utkaná z pavučiny. Veď vlastne aj bola...